Štvrtok 15.8

Dnešné ráno začalo veľmi netradične. Skorým ranným vstávaním (čo mne osobne nerobí problém) ale bez raňajok (čo už bol väčší problém), som sa ja a môj host ocino vybrali na môj prvý host meeting Rotary Clubu Aspen. Museli sme vstávať okolo pol 7 hod., nachystať sa a o pár minút sme sedeli v aute tradične oblečení, ja v saku a on v košeli. Len pre objasnenie, môj host ocino je Rotarián, vďaka čomu mám lepší prehľad o dianí v clube. Meeting začal o 7 hod. raňajkami v podobe švédských stolov. Zoznámila som sa s niektorými členmi miestneho clubu , s jedným Rotariánom som dokonca pokecala aj o ,,soccer” alebo teda našom futbale. Má dobrý prehľad a že vraj ho sleduje radšej ako ten americký. Dokonca máme spoločný obľúbený tím. Nasledovalo niekoľko oznamov a potom som mala niečo povedať ja. Kedže som nečakala že budem niečo rozprávať hneď na prvom meetingu, nebola som až tak pripravená. Vďaka príprave môjho domáceho club, som to však všetko nakoniec zvládla bez problémov . V skratke som im niečo povedala o sebe, svojom meste a svojom clube. Opísala im svoje prvé dojmy z Aspenu a svoje očakávania. Vymenili sme si vlajky a moja reč skončila. Dozvedela som sa ešte jednu novinku, som jediný výmenný študent v Aspene. Môj meeting sa pre mňa skončil trošku skôr a mňa čakal test z matiky. Nebol to tak úplne test, išlo len o zistenie na akej vedomostnej úrovni matematiky sa nachádzam, aby som mohla byť zaradená do tej správnej triedy.

Poobede sme sa vybrali do Snowmass village. Tam sme si išli trošku zaplávať a čakalo nás pred tréningové oddychovanie. Na tréningu sa stala neuveriteľná vec. Konečne sme si aj zahrali. Síce asi iba 15 minút, ale aj to je niečo.

Piatok 16.8

V piatok sa stali dve pozitívne veci. Prvá je, že som spala do 8 hod. ráno a konečne sa cítim nastavená na ten správny čas. Druhá, že moje volejbalové tréningy sú menej náročné . Rozcvička sa konala vonku. Behali sem do kopca a počasie nám pomohlo, začalo mierne pršať, čo bolo veľmi osviežujúce. Presunuli sme sa teda dnu a pokračovali sme tak ako vždy. Po tréningu sme sa rozprávali o pláne na budúci týždeň a dozvedeli sme sa, že nás už postupne budú zaraďovať do tímov. Som zvedavá, do ktorého sa nakoniec dostanem.

Sobota 17.8

V sobotu ráno som sa s mojou rodinou rozhodovala medzi zumbou alebo menšou túrou. Nakoniec vyhrala túra a samozrejme až po raňajkách sme vyrazili. Vydali sme sa k tej najkrajšej rieke akú som kedy videla. Cesta trvala necelú pol hodinu. Spravili sme si tam niekoľko pekných fotiek a vrátili sme sa späť. Náročnejšia bola cesta späť, kedže celý čas sme šľapali do kopca. Na obed sme mali zas niečo nové. Mexické jedlo. Bolo to niečo iné ako som normálne zvyknutá, ale chutilo to dobre. Kto by nebol rád za tak rôznorodú kuchyňu? Neskôr sme sa boli pozrieť do mesta. Akurát sa konal lacrossový zápas, no ponáhľali sme sa na námestie a tak som si ho nestihla pozrieť do konca. Po dlhom dni strávenom prevažne von, nás čakala už len večera a spánok. Na večeru sme mali znova inú kuchyňu. Tento krát sme sa rozhodli pre sushi.

Naty

Streda 14.8

Ráno začalo klasicky raňajkami . Fakt že s mojou sestrou sme hrávame volejbal, ovplyvnil aj naše stravovanie. Rozhodli sme sa žiť zdravšie, preto na našom stole nesmie chýbať kopa ovocia a zeleniny. Tieto raňajky boli naozaj výborné (sladké) ale krátke. Mali sme málo času, kedže už o 9 ráno som bola objednaná na vyšetrenie a museli sme sa ponáhľať. Cesta trvala asi 30 minút autom, cestovali sme až do vedľajšieho mesta (miestny doktor nemal voľný termín). Prehliadka bola veľmi zaujímavá. Pani doktorka bola neskutočne rýchla, plná energie, až sme s mojou host maminou nechápali koľko má v sebe energie. Celá prehliadka trvala asi 10 minút, museli sme ešte vyplniť informácie o mne a ďalšie kontaktné údaje (najdlhšia časť tam). Aby to celé nebola iba nuda, rozhodli sme sa aj pre niečo zábavnejšie. Nákupy… Naša prvá zástavka bol City Market. Tam sme nakúpili obrovské množstvo potravín a pokračovali na ďalšie miesto. City Markety sú typické pre celé Colorado a je tam naozaj obrovský výber potravín (asi 4x väčší ako u nás). Tak isto strávite aj menej času pri pokladni. Hneď ako sú vám nablokované potraviny, vám ich začne iný zamestnanec baliť do tašiek.

Na obed sme sa zastavili v ďalšom supermarkete, poriadne sa najedli, nakúpili školské potreby a s ďalšími taškami sme sa vybrali konečne domov.

Ako inak, nás aj dnes čakal volejbalový tréning. Program sa nám trošku zmenil a tréning začal o 3 hod. s tým, že mal trvať len hodinu a pol. Nakoniec sme trénovali 2 a pol hodiny ako zvyčajne. Trošku si začínam myslieť, že naši tréneri nemajú žiaden prah bolesti 😭 . Rozhodne nás ani trochu nešetria a ak pri niečom podvádzaš, dostaneš trest.

Snowmass Rodeo

Okolo 6 hod. sme sa vybrali do Snowmass village. Je to malá dedina blízko Aspenu, v ktorej sa konalo dlho očakávané ródeo. Bol to naozaj zážitok, vidieť ródeo na živo. Veľmi zaujímavo bol spravený program, kedže sa tam stále dialo niečo iné. Pár vecí však bolo rozhodne nebezpečných, napríklad keď medzi malé deti vypustili malé býky a vyhralo to dieťa, ktoré sa ich dotklo najviac . Jeden chlapček odišiel so zlomenou rukou, niekoľko detí iba so slzami v očiach ale väčšinu detí tvorili tí s úsmevmi na tvárach. Zdá sa že v Coloréde milujú adrenalín, no na môj vkus si ho dvíhajú veľmi netradičným spôsobom. Naštastie to všetko dobre dopadlo a všetci sme sa dobre bavili. Keď sa už sa pomerne ochladilo, rozhodli sme sa vrátiť domov. Celý deň sme teda zakončili ďalším výborným brazilským jedlom.

Naty

Začalo to celé v pondelok ráno. Hoci som mala čas na vyrovnanie sa s časovou zmenou, môj mozog sa to rozhodol nevyužiť. Stále funguje podľa slovenského času čo znamená, že v noci som plná energie a cez deň cítim únavu. Vstala som teda dosť skoro, napísala blog a išla sa najesť so svojou rodinou. S mojou host sestrou Caroline a jej kamarátkami sme sa vybrali na jedno jazero si zaplávať. Kedže v Aspene je všetko neuveriteľne blízko, cesta trvala asi 5 minút. Po zistení že voda je dosť studená, sme trošku naše plány museli zmeniť. Namiesto plávania sme sa rozhodli pre niečo dobrodružnejšie. Čo môže byť lepšie ako skákanie z mosta do vody ? Hoci to chcelo dosť odvahy, bolo to úžasné. Ako správna partia tínedžerov, naša hlasná hudba a veci rozložené do polovice mosta zaujali pozornosť naokolo.

Kedže moji obaja host rodičia sú z Brazílie, často mávame na jedlo niečo brazilské. Zatiaľ som si veľmi zamilovala ich sladkosti. Síce sú veľmi sladké, ale raz za čas to neuškodí. Prišiel čas na poobedné oddýchnutie. Samozrejme to malo spojitosť s Netflixom. Ešte sme stihli vyraziť na malú prechádzku a museli sa ponáhľať späť.

6 hodín večer

V tedy sa začal najťažší tréning môjho života. Ešte pred príchodom do Ameriky, som sa rozhodla pridať do volejbalového tímu. Samozrejme sme v Amerike, takže to nemohlo byť také jednoduché. Ak sa chcete pridať do volejbalového tímu, tak musíte ísť na try-outs. Novinka bola, že try-outs z volejbalu budú trvať 10 dní. Predstavovala som si zopár kondičných cvičení, podania a podobne. Realita… 2 hodiny najťažšieho kondičného tréningu v mojom živote . Dokopy máme 4 trénerov. Len pre zaujímavosť na prvé try- out prišlo 45 dievčat. Telocvičňa je úžasná, veľká, pekná, moderná a plná školských úspechov. Po tréningu sme všetci potrebovali poriadnu sprchu, najedli sa a okamžite šli spať s myšlienkou na zajtrajší tréning.

Utorok

Dnes nás čakal výlet do mesta. Ja s mojimi setrami sme sa vybrali autobusom aby som sa vedela trochu orientovať. Rozhodne si nemusíte chystať peniaze, kedže cesta autobusom je zdarma. Platí to na všetky autobusy. Keď chcete zastaviť, len potiahnete za žltý špagát natiahnutý po oboch stranách autobusu. Mesto je malé, nudiť sa v ňom ale určite nebudeš. Môžeš navštíviť Múzeum umenia . Je zdarma a môže tam prísť ktokoľvek a kedykoľvek. Bolo veľmi zaujímavé a autori vedia naozaj zaujať. Na autobusoch a umení toho teda veľa neminieš. Takže kde môžeš?

Z mesta sme sa vrátili okolo 1 poobede a o tretej ma čakali prvé školské vybavovačky. Kedže som sa prihlásila na volejbal, musím mať spravenú lekársku prehliadku. Háčik je v tom, že to musí byť prehliadka spravená americkým lekárom. Zajtra ma teda čaká prvá lekárska prehliadka v Amerike. Kvôli tomu že stále nemám spravený fyzický test, som žiaľ musela vynechať dnešný tréning. Aspoň si moje nohy trošku oddýchli 😂 . Ďalšiu vec ktorú som stihla v škole vybaviť bol môj rozvrh. Okrem toho že sú tu neskutočne milí ľudia, sú aj veľmi nápomocní. No úprimne, vybrala som si pomerne ťažké predmety. Vybrala som si teda biológiu, chémiu, matematiku, US history, Umenie, ELL(je niečo ako voľná hodina) a band. Aspoň že som dostala možosť zmeny kedykoľvek. Každý deň začínam o 8.05 a končím o 3.20. Streda sa teda stáva oficiálne mojim najobľúbenejším dňom, kedže budem končiť o druhej. Nesmie chýbať ani 45 minútová pauza.

Moja cesta do Ameriky sa začala už v sobotu 10 augusta večer. Okolo 11 hod. sme vyrazili na letisko do Budapešti, odkiaľ ma čakal môj prvý let. Letela som teda o 6.30 ráno ale cestou som toho moc nenaspala. Môj prvý let trval asi 2 hodiny a okolo pol 9 som priletela do Amsterdamu. Tam na mňa čakalo pekných 8 hodín nudy. Najskôr som sa snažila nájsť miesto na spanie, avšak po pol hodine hľadania som to vzdala a rozhodla sa svoje čakanie stráviť volaním s rodinou, priateľmi. Ešte jeden super zážitok na letisku, jedna thajská rodina sa tam s veľkou radosťou vítala. Boli veľmi veselí a všade na okolo seba spôsobili ľudom radosť. Teda skoro všade, zopár ľudí ktorí sa snažili zaspať alebo tí, ktorých zobudili nemali na tvárach šťastné úsmevy. O piatej poobede ma čakal môj najdlhší let (9 a pol hodiny).

PO 9 a pol hodinách

Letela som na medzinárodné letisko Salt Lake City v Utahu. Tam som mala veľmi málo času na svoj posledný prestup. Skoro celú cestu som svoje lietadlo podporovala a snažila sa ho mysľou tlačiť vpred 😂 . Moja podpora mala veľmi zvláštny účinok, mali sme 20 minútové meškanie. Počas letu zrejme náš pilot zachytil moje tiché prosby, alebo tú nádej ktorú som mala a do Salt Lake City sme prišli o 20 minút skôr. V tú dobu tam priletelo okrem nás len jedno lietadlo, takže som si na Imigračnom dlho nepobudla. Síce v rýchlosti ale predsa som lietadlo do Aspenu stíhla.

Aspen

Už len niečo vyše hodinu a čakal ma zaujímavý zážitok. Stretnutie s rodinou bola vec ktorej som sa dosť obávala. Vystúpila som z lietadla na malom aspenskom letisku a bola som milo prekvapená ich privítaním. Moje host sestry( Alice a Caroline) mi vyrobili plagát, ktorý bol neskutočne zlatý a hneď ma objali. Zaujímavý poznatok, som druhá najvyššia z mojej rodiny. Naložili sme moju batožinu a môj host dad nás odviezol domov. Cesta trvala 5 minút a atmosféra bola absolútne úžasná. Hneď ako sme prišli domov, som mala prehliadku domu (je obrovský a pekný), chvíľu som sa ešte rozpráva s rodinou a nakoniec išla spať.

Naty

Môj čas na Slovensku sa veľmi rýchlo kráti. Len pred chvíľou som sa rozhodovala či sa prihlásim na jednoročnú výmenu alebo nie. Či som schopná vzdať sa svojho pohodlného života ktorý poznám a vyskúšať niečo nové alebo zostanem vo svojej ,,komfortnej zóne”. Rozhodla som sa to vyskúša, prekonať svoj strach . Moje pocity sa stále menia. Čím viac sa blíži čas môjho odchodu , tým viac som šťastnejšia ale cítim aj väčší strach a zodpovednosť. Bude mi chýbať moja rodina , priatelia a celkovo domov ale viem, že ma čaká veľa nových a úžasných zážitkov.

Naty

Be yourself; Everyone else is already taken.

— Oscar Wilde.

This is the first post on my new blog. I’m just getting this new blog going, so stay tuned for more. Subscribe below to get notified when I post new updates.

This is an example post, originally published as part of Blogging University. Enroll in one of our ten programs, and start your blog right.

You’re going to publish a post today. Don’t worry about how your blog looks. Don’t worry if you haven’t given it a name yet, or you’re feeling overwhelmed. Just click the “New Post” button, and tell us why you’re here.

Why do this?

• Because it gives new readers context. What are you about? Why should they read your blog?
• Because it will help you focus you own ideas about your blog and what you’d like to do with it.

The post can be short or long, a personal intro to your life or a bloggy mission statement, a manifesto for the future or a simple outline of your the types of things you hope to publish.

To help you get started, here are a few questions:

• Why are you blogging publicly, rather than keeping a personal journal?
• What topics do you think you’ll write about?
• Who would you love to connect with via your blog?
• If you blog successfully throughout the next year, what would you hope to have accomplished?

You’re not locked into any of this; one of the wonderful things about blogs is how they constantly evolve as we learn, grow, and interact with one another — but it’s good to know where and why you started, and articulating your goals may just give you a few other post ideas.

Can’t think how to get started? Just write the first thing that pops into your head. Anne Lamott, author of a book on writing we love, says that you need to give yourself permission to write a “crappy first draft”. Anne makes a great point — just start writing, and worry about editing it later.

When you’re ready to publish, give your post three to five tags that describe your blog’s focus — writing, photography, fiction, parenting, food, cars, movies, sports, whatever. These tags will help others who care about your topics find you in the Reader. Make sure one of the tags is “zerotohero,” so other new bloggers can find you, too.